JUDr. Július Kozma: Hoci nedosiahol titul veľmajstra, patril v povojnových časoch k najlepším hráčom v Československu. V roku 1967 sa stal v Bratislave majstrom republiky. Šampionát sa hral na Bernolákovom internáte a ja som sa tam ako štrnásťročný chodil každý deň pozerať.
IM Kozma bol zamestnaný ako redaktor v Československom športe, pričom chodil do práce aj počas turnaja. Sledoval som jeho napínavý súboj o prvé miesto so Smejkalom. Vzájomnú partiu napokon Julo vyhral. Taktiež bol akademický majster sveta v roku 1954 v Oslo, kedy československí študenti prvý raz porazili sovietskych, pričom Kozma dosiahol najlepší výsledok spomedzi všetkých šachistov - 8 bodov z 9 partií.
Výpočet jeho šachových úspechov je rozsiahly. Na majstrovstvách Európy družstiev porazil aj M. Taľa.
Ja som sa s ním zoznámil ako 17–ročný v Club hoteli Slovan, kde mali šachisti svoju hraciu miestnosť. Chodieval tam vtedy s takým malým dievčatkom-budúcou pani ministerkou spravodlivosti Luciou Žitňanskou.
Od roku 2008 každoročne poriada advokátska komora na počesť vzniku slobodnej advokácie na základe zákona o advokácii šachový turnaj. Na tento turnaj bol prizvaný ako hosť. Bohužiaľ v roku 2009 zomrel vo veku 80 rokov. Odvtedy sa hrá turnaj na jeho počesť ako memoriál. Niekoľkokrát ho otvárala jeho dcéra.
Na jeho pohrebe ma zaujala smútočná reč veľmajstra Plachetku, ktorý ho označil za šachového šľachtica.
Tibor Molnár: S Tiborkom som sa poznal tak od mojich šestnástich rokov. Práve vtedy, v roku 1969 v turnaji o pohár Rapidu porazil v pamätnej partii čiernymi figúrkami v holandskej obrane IM Kozmu.
Tiborko bol odo mňa o dvanásť rokov starší, ale pri jeho správaní sa ku mne a mojim rovesníkom to nebolo badať. Bol skrátka dobrý kamarát.
Okrem toho, že bol dobrým šachistom, často s nami vtedy študentami chodieval na pivo, čo bolo na úkor jeho rodiny.
Bola s ním veľká sranda, pri nás vždy omladol, a bol ako keby vekove na našej úrovni. Bol našim kapitánom v celoštátnej československej lige, kam sme sa dva razy /družstvo Tesla/ prebojovali ako víťazi Slovenskej národnej ligy.
Pre nás študentov bolo vtedy vzácne, keď sme boli v rámci našich zápasov ubytovaní v pražských hoteloch. Mal som s ním kopec zážitkov.
Nezabudnem, ako sme išli v roku 1977 z Prahy lietadlom IL 18 v nedeľu poobede, lebo vtedy boli najlacnejšie letenky, pričom to s nami riadne hádzalo. Báli sme sa, lebo to bol ten istý typ lietadla, ktoré rok pred tým havarovalo na Zlatých pieskoch.
V Tepliciach v hoteli spal vo vani ,ďalej sa už nedostal . Na druhej strane je pravda, že my sme zniesli viac alkoholu ako on.
Niekedy sa stávalo, že som u neho prespal. Moje miesto bolo na koberci pri kvetináči. Stávalo sa, že sme ráno nemohli nájsť auto. Nepamätali sme si, kde sme ho zaparkovali .Mal takú starú Volgu, mohol mať aj tri promile, ale riadil ju ako automat. Bol vtipný, Daňo Dohnányi mal wartburga, ktorý volal dymogam.
Utkvel mi v pamäti jeden večer, keď sme pili na vrátnici hotela Devín u recepčného šachistu Ľuba Krála burčák so slivovicou .Okolo tretej ráno sme nasadli do auta, pričom Tiborko mal okno. Šoféroval však ako hodinky.
Šach mal veľmi rád. Bol spoločenský tvor, po skončení šachového zápasu nešiel domov k rodine, ale s nami –študentami na pivo a na ríbezľové víno. Cech poväčšine ako zarábajúci /robil garážmajstra a tiež prerábal staré autá na nové/ zatiahol on, alebo nás finančne založil.
Založil aj šachový klub Rapid Brastislava, ktorý mal sídlo na bratislavských trávnikoch na Astrovej ulici.
Najväčší úspech s Rapidom dosiahol, keď sa stalo toto družstvo víťazom Slovenskej ligy. Po premenovaní sa na Teslu Bratislava, kde som hrával už aj ja, sme hrali československú ligu.
Spomeniem niektorých borcov, ktorí za Rapid hrali: Karol Šimunič, Ján Šimunič, Votava, Rajnoha, Macko, Ardo, Gregor, Czobor, Labuda, Veis, Krosbak.
V súvislosti s hracou miestnosťou je známa jedna príhoda, ktorá sa naozaj stala.
Tiborko zamkol hraciu miestnosť za tým účelom, aby zabránil pokračovaniu v partii /po pečatení/ hráčovi Krajňákovi za Slovan, ktorý si odskočil do blízkej Natálky, čím sa stalo, že partiu prehral na čas....
Tiborko zomrel vo februári 2015.
Jozef Majchrák: Jožko Majchrák pochádzal z Tatier. Pravidelne sa zúčastňoval na počiatočných turnajoch o Tatranský pohár, ktorý organizovala jeho manželka Helena.
Neskôr prestúpil do Slovana Bratislava, kde bol oporou prvoligového družstva.
Bol silným kandidátom majstra, pričom sa niekoľkokrát zúčastnil majstrovstiev Slovenska.
Ja som sa s Jožkom zoznámil v roku 1972 v Harrachove na trénerskom kurze. Bývali sme spolu na izbe. Mal výbornú kondičku. Na kurze sme robili tiež testy v rámci kondičnej prípravy šachistov. Tieto testy Jožko suverénne vyhral, pričom mal už v tom čase 42 rokov a ja iba devätnásť.
Chodili sme večer na prechádzky do okolia Harrachova, kde sme sa zoznámili s jednou dvojicou /matka s dcérou/. Jožko bol veľmi dobrý rozprávač vtipov, ktorých vedel neúrekom. Viacero som si ich zapamätal, v pamäti mi utkvel jeden z nich: Mladší kamarát žiada staršieho o radu ako sa má zoznámiť s dievčaťom. Priateľ mu radí: “To nemôžeš zhurta, musíš najprv niečo hovoriť o hudbe alebo o literatúre“. Počúvnuc jeho radu, príde mladý muž k dievčaťu a pýta sa ho: “Slečna, videli ste Lohengrýna?“ Len ho skúste vytiahnuť, tak Vám po ňom švacnem, že Vám odletí!“
Neskôr už s ním taká sranda nebola. Poštípal ho kliešť, pričom dostal kliešťovú encefalitídu. Mal vysoké horúčky a bol v kritickom stave. Nakoniec sa z toho dostal, ktorú skutočnosť pripísal Bohu.
Jožko bol zamestnaný ako námestník Slovenského filmu, z ktorého titulu bol aj v strane. Všetkého nechal a stal sa silne veriacim katolíkom, pričom chodil niekoľkokrát za deň do kostola. Stal sa aj náboženským lektorom.
Po smrti manželky býval sám v Ružinove v trojizbovom byte. Chodil som ho navštevovať .Niekedy sme sa popri šachu rozprávali o viere a náboženstve.
Posledný turnaj, čo si pamätám, že hral, bol v Starom meste na Morave v roku 2010 ako osemdesiatročný. Tam som mu pomáhal niesť kufor zo stanice do ubytovne.
Už niekoľko rokov nie sú o ňom žiadne správy, jeho poslednou zastávkou mal byť dom pre seniorov niekde na strednom Slovensku.
Peter Ardo: Petra som spoznal asi ako 15-ročný.Bol odo mňa o rok starší. Býval s mamou a mladším bratom pod Slavínom na Podtatranského ulici v rodinnom dome, ktorý vlastnil jeho starý otec –maďarský spisovateľ Egri.
Rád si spomínam na to, ako sme tam v roku 1969 vo veľkej záhrade počas leta skoro denne počúvali Karla Kryla. Peter bol pohodový človek-flegmatik.
Tiež sa, rovnako ako ja, zúčastnil trojstretnutia mládežníkov Praha-Brno-Bratislava v Prahe, ktoré sme vyhrali, pričom on vyhral obe partie.
Utkvelo mi v pamäti, ako sme jeden večer, už riadne po polnoci, išli celá partia z pražskej herne Praga cez Nuselský most. Ten most bol ešte rozostavaný a my sme išli po tme cez jeho vnútro narážajúc na stavebný materiál. Snáď je zbytočné hovoriť, že ani jeden z nás nebol triezvy. Peter bol ale určite najtriezvejší, pretože jednak pil na rozdiel od nás málo, a jednak si pamätal podrobnosti, ktoré nám neskôr rozprával.
Spolu sme boli na dorasteneckých majstrovstvách Slovenska v Banskej Bystrici v roku 1970 a v Chomutove v roku 1971, kde sa Peter prebojoval do finále majstrovstiev Československa.
Hrávali sme tiež za Teslu Bratislava /BAZ/ československú ligu.
Peter bol zamestnaný ako geológ .V letných mesiacoch mne dával ako študentovi možnosť privyrobiť si na geologických prácach najmä v okolí Zvolena. Štátny podnik geofyzika prenajal niekoľko izieb v hoteli Poľana vo Zvolene. Stávalo sa, že som tam na víkendy ostával sám. Z nedostatku inej zábavy som zvykol prešacovať chladničku vrátane drahých alkoholov v nej .
V pondelok ráno si chcel šéf na porade uliať z kvalitnej whisky, pretože si ju šetril, nuž a nemal z čoho, pretože tam bol na návšteve Mikuláš, ale taký iný opačný, čo bral a nie dával...
Raz sa stalo, že som prišiel do Zvolena, lepšie povedané, doplazil som sa zo stanice do hotela s ťažkým výronom členka, ktorý som získal ešte pádom zo schodov na bratislavskej stanici. Peter sa o mňa po celý čas ,čo som ležal v posteli, staral, ba ešte mi aj písal hodiny, ako keby som robil..
V neskoršom veku bol zamestnaný vo filatelistickom obchode. Zbieranie známok a najmä pohľadníc bol jeho koníček. Bol ženatý, ale deti s manželkou Marcelou nemali.
Zomrel v roku 2018 na svalovú atrofiu. Táto choroba mala u neho pomerne rýchly priebeh.
Juro Petreje: Spoznal som ho niekedy v roku 1969 v Krasňanoch v kaviarni Družba, kde sa vtedy hral šach. Juro z Krasňan aj pochádzal. Spolu s pánom Sopkom a Stanom Ilavským založili šachový klub TJ Krasňany, ktorý má v súčasnosti bohatú tradíciu. Juraj začal hrať šach neskôr, bol trocha mladší odo mňa. Keď sa oženil býval istý čas v Ružinove na Babuškovej ulici v blízkosti hotela Bratislava. Niekedy sa stávalo, že sme z baru tohto hotela išli ešte k nemu na byt, z čoho nemala radosť jeho manželka.
Istý čas som s ním hrával v jednom klube BAZ Bratislava, kedy sa nám podarilo vyhrať Slovenskú národnú ligu. Oslava sa konala priamo na mieste činu v Dubnici. Juro oslavoval najviac, až tak, že sa mu podarilo rozbiť sklo na vchodových dverách od vedľajšej miestnosti, kde sa konala svadba.
Sklo lietalo všade, ešte teraz vidím ako mala jedna dáma zo svadby zapichnutú črepinu v členku. Pred príchodom polície mu svadobní hostia riadne naložili.
Ráno sme ho išli na policajnú stanicu vyslobodiť. Presvedčili sme policajtov, aby Jurov skutok prekvalifikovali na priestupok s tým, že Juro sa k činu súčasne priznal. Neskôr zaplatili na Národnom výbore pokutu a vec bola vybavená.
Juraj študoval farmáciu. Boli sme spolu na študentskom zájazde v Drážďanoch. Bývali sme tam na internáte, kde boli ubytovaní nádejní športovci z NDR už hádam od 14 rokov. Držali ich tam nakrátko s prísnou disciplínou. Cieľom bolo vychovať z nich olympijských víťazov za každú cenu.
Juro mal kladný vzťah k alkoholu. Ak sme išli na nejaký zápas mimo Bratislavu, kontroloval každého z nás, či má so sebou fľašu tvrdého alkoholu, najradšej mal slivovicu.
Postupne na ňom bolo vidieť ako sa stráca. Najprv chodil o barlách, neskôr ho vozili na šachové zápasy na vozíčku. Zomrel v roku 2018, veľkou mierou sa o to pričinil alkohol.
Viktor Michal: S Viktorom som vyrastal na jednom dvore. On býval na Steinerovej ulici, ja na Záhradníckej. Bol odo mňa o dva roky starší. Šach sme začali hrávať spolu, ja od siedmych rokov, on teda od deviatich. Chodievali sme každú nedeľu dopoludnia do Domu pionierov a mládeže Klementa Gottwalda do šachového krúžku, kde nás viedol pán Žitňan, ktorý nás učil štyri hlavné zásady. Zapamätal som si jednu z nich, a to zabezpečiť ústupové cesty pre našich dôstojníkov.
Okrem toho sme hrávali u Viktora na byte v takej malej polizbe. Odohrali sme spolu neskutočne veľa partií, ktoré sme si niekedy aj zapisovali. Boli sme do tejto hry veľmi zanietení, raz sa stalo, že sme prešachovali celého Silvestra. Jednu nedeľu nás pán Žitňan zobral do TJ Vinohrady na Sokolskú ulicu, kde sa hral šachový zápas družstiev. V miestnosti bolo počuť iba tikot hodín, prvý raz sme videli ako sa hrá vážny-súťažný šach.
Vedúci družstva, pán Varjú nás s Viktorom zapísal na súpisku za posledné, tuším to bolo nejaké D-družstvo. Zo začiatku sme mali trocha problémy s notáciou, ale potom to už išlo. Mali sme za súperov zväčša už takých postarších dedkov, nad ktorými sme hladko vyhrávali. V podstate sme hrali po celej Bratislave, niekedy sme mali problém trafiť domov. V tom čase so mal takých 11 rokov. S Viktorom som bol tiež v roku 1966 na medzinárodnom žiackom vianočnom turnaji v Gottwaldove.
V roku 1967 sme hrali B turnaj mládežníkov v Astorke. V áčku hrali už známi borci ako I. Novák, Franzen, Báňas- vyhral Podgaec zo Sovietskeho zväzu.
Zo začiatku končieval na dorasteneckých turnajoch predo mnou, neskôr sa už šachu venoval pomenej. Prebor domu pionierov som však v roku 1967 vyhral pred ním. Dostal som drevené magnetické šachy, z ktorých ešte časť mám.
Pomerne skoro sa oženil, diaľkovo vyštudoval chemickú fakultu. Po revolúcii sa stal riaditeľom bratislavského pivovaru Stein. Šach hrával sporadicky. Pokiaľ je mi známe, jeho posledným individuálnym turnajom bol seniorský prebor Slovenska v roku 2010. Hrával za Ružinov štvrtú ligu.
Zomrel asi v roku 2015.Myslím, že mal problémy s pečeňou, niet divu u neho ako riaditeľa pivovaru to bola choroba z povolania...
Ivan Fiala: Ivan pochádzal z mestečka Svätý Jur a mal veľkú zásluhu na tom ,že Družstevník Jur /tak sa vtedy šachový klub menoval/ patril dlhé roky medzi bratislavskú elitu. Vtedy, keď sa hralo na desiatich šachovniciach /na desiatej hrala žena/ sa stávalo, že spolu so sestrou, otcom a bratmi obsadili aj sedem šachovníc.
Ivan bol veľký fešák, jeho prvá manželka bola veľmi žiarlivá a robila mu scény aj počas šachových zápasov.
Veľmi sa páčil sudkyni Martuške Murgašovej /rozvádzala ho/, ktorá ho ešte aj teraz spomína, aký to bol krásny chlap. Bol obchodník, vedúci potravín v Ružinove.
Nosil som mu tam fľaše, ktoré som ako právnik dostával a on ich potom speňažoval. Raz sa mi zveril, ako odhalil zlodeja, ktorý mu pravidelne kradol cigarety. Bol to učeň, ktorý dával kartóny do smetiaka pri vynášaní smetí. Večer zhasol a robil sa, že odišiel. Potom cez zadné okno videl ako sa jeden z učňov prehrabáva v kontajneri a mal ho.
Po revolúcii mal aj obchod s topánkami, kde som bol jeho častým hosťom. Aj ja som hral dva roky za Jur, kam ma naverboval. Tiež sme sa pravidelne zúčastňovali seniorských majstrovstiev Slovenska, kam chodil spolu so svojou druhou manželkou.
Zomrel asi v roku 2016, pochovaný je na cintoríne v Jure, cintorín je hneď vedľa hlavnej cesty, vždy keď idem okolo, si na neho spomeniem.
Jano Srna: Taktiež ako Ivan pochádzal z Jura, za ktorý hrával na prvej šachovnici.
Bol stavebným inžinierom, pred revolúciou bol vedúcim stavebného odboru na Národnom výbore Bratislava II, kde som ho služobne navštevoval.
Neskôr podnikal v stavebníctve, kde sa mu nie celkom darilo.
Zomrel v roku 2021.
Palo Čertek: S Palom som sa poznal od študentských čias. Pamätám si, že mal s priateľkou ako brigádnik prenajatý novinový stánok oproti bufetu Centrál. Pochádzal z Trenčína, preto sme sa ako dorastenci v šachu príliš nestretávali .Mám dojem, že šach začal hrať v neskoršom veku. Naproti tomu sa vypracoval na veľmi silného šachistu majstrovskej triedy. V roku 1991 vyhral veľký medzinárodný turnaj v Bratislave /Slovan Open / za účasti aj niekoľkých veľmajstrov.
Hrával za Slovan extraligu, ale hosťoval aj v druhej lige za Dopravný podnik, kam som ho zaangažoval.
Pravidelne sa zúčastňoval blickárskych utorkov v Dopravnom podniku na Olejkárskej ulici, kde často končieval na prvom mieste.
Šach bral veľmi vážne, študoval a pripravoval sa na zápasy aj niekoľko hodín pred partiou. Jeho želaním bolo dosiahnuť Elo na 2400 bodov, čo sa mu bohužiaľ nepodarilo. Chcel by som napísať o ňom niečo vtipné, avšak nič som v pamäti nenašiel. Bol skrátka vážny, čo mu iste neprospelo.
V roku 2017 som s ním hral na seniorských majstrovstvách Slovenska v skupine nad 50 rokov dlhú, vyše osemdesiat ťahovú partiu, ktorú napokon vyhral.
Veľmi mi po partii ďakoval, skončil na prvom mieste, napr. aj pred IM Petránom.
Nik z nás netušil, že to boli jeho posledné seniorské majstrovstvá Slovenska...
Zomrel 9.5.2018 na masívny infarkt.
Ing. Oldřich Štefan: Vždy bol slávista, takého som si ho pamätal ešte ako hrával na Bernolákovom internáte v jednom družstve s prof. Hukelom a Hebelkom celoštátnu ligu. Bol veľmi silný šachista majstrovskej triedy a udržiaval si stabilnú výkonnosť po dlhé roky. Bol majstrom Bratislavy v roku 1963, ale aj v roku 1976. Bol to sympatický, pohodový človek, vysoký fešák.
Tuším sa nikdy neoženil. Stretával som ho na trhovisku na Miletičke. Jeho špecialitou bolo ,že chodil v sandáloch aj v zime. Chodil sám.
Skoro vždy som s ním remizoval. Istý čas sa zo šachového života vytratil, myslel som si, že už nežije, ale potom sa zasa objavil.
Nuž, ale tentoraz sa vytratil navždy...
Bohumír Zdražil: Šachista športovec, veľký atlét, skokan o žrdi. Istý čas som ho stretával na atletickej dráhe na školskom dvore na Nevädzovej ulici. Keď sa vyzliekol do pol pása, bledol som závisťou, takú mal postavu. Bol odo mňa o dosť starší. V jeho posledných rokoch sme spolu hrávali za jedno družstvo za Slovan. Keď ho požiadali, aby prišiel hrať, vždy sa dostavil a nenechal družstvo v štichu. Stretával som ho aj s manželkou v Tatrách na seniorských majstrovstvách Slovenska. Tá sa ho držala ako kliešť, niet divu, takého chlapa. Ani som mu nebol v dôsledku núdzového stavu spôsobeného pandémiou na pohrebe, ale pomyslel som si ,že zomrel dobrý človek...
Jožo Veselský: Jožo pochádzal z Trnavy a aj za Trnavu dlhé roky hral, ale hral tiež aj v niektorých bratislavských kluboch. Bol aj dobrým blickárom. Hrával pravidelne seniorské majstrovstvá Slovenska a v roku 2007 túto kategóriu aj vyhral. Vtedy si utvoril zo začiatku veľký náskok s tým ,že posledné partie mu stačilo odremizovať. Aj ja som s ním vtedy hral, pričom mi pred partiou navrhol, že odohráme pár ťahov a dáme partiu na remízu .Po nejakom piatom ťahu povedal: “stačí“. Na druhý deň, krátko potom ako sa začalo posledné kolo, som počul z vedľajšieho stola –„stačí“ a už som vedel koľká bije.
Jožovi sa páčili moje šachové poviedky, ako sme sa raz stretli, tak mi povedal: “najlepšie sa mi ľúbilo „to už máte z tehoto prípadu“?
Upresním, že to povedal policajt pri jednej autonehode šachistov, vidiac barly jedného z nich.
Jožo bol veselý chlapík ,vždy mal v zásobe niekoľko vtipov. Odišiel v roku 2019.
Štefan Priam: Štefan prišiel z východu. Mal pohybový handicap spôsobený zrejme detskou obrnou, ale to mu v šachu vôbec neprekážalo. Hrával druhú ligu za Doprastav Bratislava, bol aj funkcionárom v šachových štruktúrach.
Taktiež riadil auto ,ktoré mal špeciálne uspôsobené. Boli sme takto spolu na turnaji v Ružomberku. Štefan bol samý vtip, často ich rozprával tak, že hutoril.
Mal silnú náturu a vôľu.
Pamätám si ako raz v Tatrách pred partiou spadol na zem z barovej stoličky. Odviezla ho sanitka do nemocnice, avšak za chvíľu bol späť a partiu normálne odohral.
Nie je medzi nami asi od roku 2015.
Štefan Gross: Keď som asi pred desiatimi rokmi písal prvú časť o zomrelých bratislavských šachistov na Pištu som zabudol. V týchto spomienkach jednoducho on nesmie chýbať.
Pišta pochádzal z Rimavskej Soboty, ale študoval v Bratislave. Vryl sa mi do pamäti v roku 1970 ako člen majstrovského Slovana, ktorý vyhral vtedy extraligu a samozrejme ako výborný blickár.
Vtedy som hral za Dopravný podnik, keď sme Pištu zobrali ako trénera na stretnutie štyroch dopravných podnikov do Brna. Mal svojské tréningové metódy. Pred partiou so starým českým majstrom Průchom na moju otázku, ako mám hrať mi povedal: „toho musíš zarezať podľa ksichtu“ a tak aj bolo .
V blickách bol fenomén, jeho špecialitou boli dlhé ťahy dámou na zmätenie súpera. Na moje osemnáste narodeniny ma nešetril, oholil ma o sto korún.
Ja som mu to oplatil vo vážnej partii. Vo vychýrenej pražskej kaviarni U Nováku s ním nechcel nik hrať blicky, iba jeden odvážlivec to s ním skúsil pol minúty na päť a samozrejme nepochodil. Býval na internáte a keď mal ísť ráno na vojenskú prípravu, tak sa mu nechcelo vstávať, preto musel ísť na dva roky na vojnu.
Dosiahol titul medzinárodného majstra, bol veľmi pracovitý, vídaval som ho v klube na ul. Odbojárov ako si píše do veľkého zošita varianty kráľovského gambitu. Neskôr sa presťahoval aj s manželkou do Plzne.
Tam som sa s ním stretol na konci osemdesiatych rokov na blickárskom maratóne, kde bolo treba odohrať za 24 hodín 100 partií.
Hral tam taktiež bleskový turnaj O pohár Rudého práva, ktorý prenášala v priamom prenose televízia a kde hrali poprední svetoví hráči na čele s Taľom a Hortom.
Práve s GM Hortom vytvoril nesmrteľnú partiu, ktorú sám porazený veľmajster okomentoval v nekrológu za Pištom, že by nemala chýbať v žiadnej príručke o šachovej taktike....
Robo Tibenský: Robo býval neďaleko mňa na Záhradníckej ulici. Keď mal nohu v sadre, hral súčasne šachový turnaj .Bola to nejaká etapa preboru Bratislavy, partie odohral na byte. Šach mal všade aj na záchode, vtedy sme to dali na remízu.
Hrali sme spolu za Športbyt Bratislava. Zaujímavé bolo, že keď za nás hrali veľmajstri Mokrý a Štohl tak sme slovenskú ligu nikdy nevyhrali. Podarilo sa nám to až s Robom v roku 1985, keď hral na prvej šachovnici.
Rozprával nám, ako predseda bytového družstva Bratislava II Kirth bol jeho učňovským majstrom v Slovnafte. Zaujímal sa aj o iné veci ako o šach.
Pri jednej ceste do Košíc sa chcel čosi priučiť z juda od spoluhráča Vlada Hefku, ktorý bol mimochodom tretí v ťažkej váhe na Slovensku. V úzkej vlakovej chodbičke ho Vlado učil rôzne chmaty, pričom ho vôbec nešetril a Robo lietal ako „hadr na holi“, ale vydržal. Okrem toho ,že bol vynikajúci hráč a medzinárodný majster, šesťkrát vyhral prebor Slovenska a bol na troch olympiádach. Bol aj výborným trénerom s tým, že vychoval niektorých súčasných reprezentantov Slovenska.
Istý čas, keď hral českú extraligu bol aj riaditeľom hotela v Turnove.
Na Slovensku hral za rôzne kluby, okrem spomínaného Športbytu, za Slovan, ale aj za Pezinok, kde mu chutilo červené vínko.
Bol veľmi férový a skromný človek.
Odišiel rýchlo v roku 2015 vo veku nedožitých 55 rokov.
Leží na Ružinovskom cintoríne ,vždy keď tam idem, na neho so sviečkou nezabudnem a súčasne si pomyslím, koľko krásnych partií mohol ešte odohrať...
(FM Dušan Mikuláš)